O prehnanej láske k zvieratám...

Všimol som si, že určitá skupina ľudí v súčasnosti svoju energiu a lásku prehnane investuje do zvierat. Úcta k prírode, stromom, rastlinstvu a všetkým druhom zvierat je pre

mňa na vysokom a prepotrebnom osobnostnom stupni. Všetko živé si zaslúži úctu, lásku, ochranu a podporu, ale...

... ale všetko tu na Zemi podlieha určitej hierarchii a ak viac zachraňujete zvieratá, no seba, či ľudí dávate nižšie, niečo o vás táto skutočnosť hovorí. Nie málokrát za to môže ťažké detstvo, zrada zo strany ľudí alebo od partnera, ktorá človeka dovedie k nedôvere voči ľuďom či opačného pohlavia, až dokonca k odporu voči mužom, ženám, ľuďom... Nie je to harmonický postoj.

Všetok prehnaný prístup k niečomu najviac hovorí o samotnej osobe - o prázdnom vnútre, vyhorení, neviere v seba, neláske voči sebe... Vtedy sa daná bytosť vo svojej osobnej vyprahnutosti začne čoraz viac upínať na zdroj, ktorý jej poskytne uspokojenie, lásku, nehu,

pochopenie, realizáciu... Tak predimenzovaný prístup k práci (workoholizmus), premrštená charita, prehnaná citová väzba na dieťa, partnera, rodiča, ako aj zaslepené extrémne zachraňovanie a starostlivosť o zvieratá, kedy sú tieto nemé a úžasné bytosti dané na

najvyšší piedestál, môžu signalizovať precitlivelosť, ktorá sa hojí smerovaním k bytostiam, ktoré lásku vždy opätujú a nekalkulujú. Lenže ak sme sa narodili ako ľudia, mali by sme dať na poriadok naše pošramotené vzťahy s inými ľuďmi, hlavne však prístup voči sebe.

Predošlé generácie vnímali a chovali zvieratá hlavne z dôvodu úžitku, no teraz mám dojem, že dnešný „človek moderný a civilizovaný“ sa prehupol do módu, aby si cez zvieratá

dotankovával svoju emocionálnu vyprahnutosť. Kto číta moje Šlabikáre šťastia vie, že tvrdím stále to isté: Nech našim zdrojom je naše vnútro a nie vonkajšie okolnosti. Keď ste raz šťastný, prijímate a milujete sa, vylieva sa to z vás do všetkého s čím sa stretnete. Tok je obojstranný, vracia sa vám. No prepiate konanie vedie k strachom a tak sa ľudia boja o majetok, vzťahy, zdravie, zvieratá... Nemáme sa báť, máme žiť. Nemáme bojovať, máme dávať extrémy na poriadok bez toho, aby sme sa stali extrémistami.

Kto číta srdcom, vie, kam mierim: Zlatá stredná cesta. Pravá miera. Áno, máme zachraňovať a pomáhať slabším, chrániť prírodu a zvieratá, svojim osobným postojom a konaním mať všetko cítiace na Zemi v úcte. Nech mi je odpustené, ak som sa kohosi dotkol.

Ale som za zdravý rozum a zlatý stred. Milujme, no nie ako nevedomé pokračovania vlastného nemilovania sa.

zdroj: pixabay.com

» Ing. Pavel „Hirax“ Baričák